Historické prechody z demokracie na diktatúru a ich moderné paralely :)

Historické príklady, keď sa demokratický štát premenil na diktatúru ovládanú jedným človekom.

Tieto prechody sa často odohrali v čase hospodárskej krízy, politickej nestability alebo vojnového chaosu, čo umožnilo jednotlivcom získať absolútnu moc.

Nemecko 1933 – Adolf Hitler:

• predtým – Weimarská republika bola demokratickým štátom po Prvej svetovej vojne,
• zlom – počas Veľkej hospodárskej krízy Hitler využil nespokojnosť obyvateľstva, získal podporu cez voľby a v roku 1933 sa stal kancelárom,
• zmena – po požiari Ríšskeho snemu presadil zákon o mimoriadnych právomociach, čím zrušil parlamentnú kontrolu. Všetky ostatné strany boli zakázané a vznikla totalitná diktatúra.

Taliansko 1922 – Benito Mussolini:

• predtým – Taliansko bolo konštitučnou monarchiou s parlamentným systémom,
• zlom – po vojne a sociálnych nepokojoch Mussolini zorganizoval „Pochod na Rím“, čím donútil kráľa Viktora Emanuela III., aby ho poveril zostavením vlády,
• zmena – postupne zrušil demokratické inštitúcie, zakázal opozíciu a zaviedol fašistickú diktatúru.

Rusko 1917-1924 – Vladimír Lenin a neskôr Josif Stalin

• predtým – po abdikácii cára Mikuláša II. vznikla dočasná vláda s cieľom zaviesť demokraciu,
• zlom – boľševici pod vedením Lenina v novembri 1917 zvrhli túto vládu a ignorovali výsledky volieb,
• zmena – Lenin nastolil diktatúru proletariátu, ktorú Stalin po jeho smrti rozšíril na brutálny totalitný režim s kultom osobnosti. 

Spoločné znaky týchto prechodov:

• využitie krízy, ekonomickej, vojenskej a spoločenskej,
• zneužitie demokratických mechanizmov, volieb a prijatie mimoriadnych zákonov,
• zrušenie opozície a centralizácia moci,
• vznik kultu osobnosti, kde je vodca jediný zdroj pravdy a rozhodovania.

Moderné paralely uvedených historických príkladov

Historické prechody z demokracie na diktatúru, ako v Nemecku, Taliansku či Rusku, majú svoje moderné paralely. Aj dnes vidíme, že demokratické inštitúcie môžu byť oslabené alebo vynechané, ak sa skombinujú kríza, populizmus a koncentrácia moci. Niekoľko moderných prípadov, ktoré politológovia často uvádzajú ako príklady demokratického úpadku alebo prechodu k autoritárstvu.

Rusko – Vladimir Putin (1952):

• predtým – po rozpade ZSSR sa Rusko pokúsilo o demokratizáciu,
• zlom – od roku 2000 Putin postupne centralizoval moc, obmedzil nezávislé médiá, potlačil opozíciu a zmenil ústavu, aby mohol zostať pri moci,
• podobnosť – podobne ako Hitler využil krízu a nacionalizmus, Putin využil strach z chaosu a zahraničných hrozieb na upevnenie moci.

Turecko – Recep Tayyip Erdoğan (1954):

• predtým – Turecko malo parlamentnú demokraciu s pluralitným systémom,
• zlom – po pokuse o prevrat v roku 2016 Erdoğan zaviedol výnimočný stav, zatýkal tisíce ľudí a presadil prezidentský systém s rozsiahlymi právomocami,
• podobnosť – podobne ako Mussolini, aj Erdoğan využil krízu na zmenu systému a oslabenie parlamentu.

Venezuela – Hugo Chávez (1954-2013) a Nicolás Maduro (1962):

• predtým – Venezuela bola demokratickým štátom s pravidelnými voľbami,
• zlom – Chávez zaviedol „bolívarsku revolúciu“, zmenil ústavu, oslabil súdy a médiá. Maduro pokračoval v autoritárskom štýle, ignoroval výsledky volieb a potlačil protesty,
• podobnosť – podobne ako Lenin, Chávez využil revolučnú rétoriku na legitimizáciu koncentrácie moci. 

Spoločné znaky moderných prípadov:

• zneužitie volieb – mocní lídri získavajú legitimitu cez voľby, ale potom menia pravidlá hry,
• oslabenie inštitúcií – súdy, médiá, parlament strácajú nezávislosť,
• kult osobnosti – vodca je prezentovaný ako jediný záchranca národa,
• strach a polarizácia – využívanie hrozieb (terorizmus, migrácia, zahraničné sily) na mobilizáciu podpory.

Vladimir Putin	Recep Tayyip Erdoğan	Hugo Chávez	Nicolás Maduro

Hodnotenie užitočnosti článku:

• ← História zbierania, zachovania a prezentácie slovenskej ľudovej piesne (v rokoch) >>
• Historické prehľady (Histórie v rokoch a Príbehy) :) →