Čatloš Ferdinand (1895-1972) :)

Autor: Miloslav Čaplovič

Vytvorené: 15. 01. 2023 Tlačiť

Narodil sa 17. októbra 1895 v Liptovskom Svätom Petri, v rodine murára – staviteľa Michala Čatloša a jeho ženy Márie, rodenej Madulovej, ako najstarší z desiatich súrodencov. Po ukončení štvorročnej meštianskej školy v Liptovskom Sv. Mikuláši začal študovať vo Vyššej obchodnej škole v Kežmarku. V tomto mestečku sa už ako stredoškolský študent angažoval v slovenskom národnom hnutí, bol členom slovenského samovzdelávacieho spolku „Mor ho!“. Za národnú činnosť zo štúdií pred maturitou vylúčili. Tie sa mu napokon podarilo dokončiť v Dolnom Kubíne.

Legionár

Ako úradník musel po vypuknutí Prvej svetovej vojny narukovať do rakúsko-uhorskej armády, s určením do 67. pešieho pluku v Prešove. Tam aj absolvoval dvojmesačný dôstojnícky kurz. V hodnosti kadeta – ašpiranta odišiel v máji 1915 s jednotkou na východný front, kde 15. septembra pri Tarnopole dobrovoľne prešiel do ruského zajatia. Patril k aktivistom slovenského hnutia v zajateckých táboroch a k propagátorom myšlienky spoločného štátu Čechov a Slovákov. V júni 1917 vstúpil v hodnosti práporčíka do čs. légií v Rusku. V ich rámci zastával postupne viaceré veliteľské funkcie. Zúčastnil sa bojov proti nemeckej armáde pri Bachmači. V rámci čs. légií sa vrátil ako kapitán dňa 12. septembra 1920 z Ruska do vlasti. Bol poverený dočasným velením 12. čs. streleckého pluku v Komárne. V októbri 1920 odišiel na repatriačnú dovolenku a v novembri demobilizoval.

V apríli 1921 Čatloš aktivoval v čs. brannej moci a slúžil ako zástupca veliteľa roty pešieho pluku 14 v Košiciach. V rokoch 1925-1926 bol odvelený do 2. spravodajského odd. Hlavného štábu v Prahe, 1926-1927 pôsobil ako pobočník čs. vojenského atašé v Budapešti. V roku 1928 uzavrel ako major v Bratislave sobáš s Elenou, rod. Strakovou[1]. V tom čase bol frekventantom Vysokej školy válečnej v Prahe, ktorú skončil v roku 1930. V rokoch 1931-1934 zastával postupne štábne funkcie prednostu 2. spravodajského oddelenia, následne 3. operačného oddelenia a napokon náčelníka štábu 2.horskej brigády v Spišskej Novej Vsi, kde bol povýšený na podplukovníka gšt. čs. armády. V rokoch 1935-1938 bol náčelníkom štábu 8. divízie v Hraniciach na Morave. Po všeobecnej mobilizácii v roku 1938 pôsobil Čatloš vo funkcii náčelníka štábu Hraničnej oblasti 37 Florián, s operačným priestorom Horní Benešov – Jablunkov. Od októbra 1938 bol určený za prednostu Vojenskej kabinentnej kancelárie pri autonómnej vláde Slovenskej krajiny. V tejto funkcii predložil viacero úvah o výstavbe národného vojska na Slovensku.

Minister obrany

Vznik Slovenského štátu 14. marca 1939 si, popri iných základných potrebách svojej existencie, vyžiadal sformovanie vlastnej armády. Začiatky jej budovania prebiehali v zložitých podmienkach. Funkcie ministra národnej obrany a súčasne hlavného vojenského veliteľa v Tisovej vláde ľudáckeho stredu sa ujal práve Ferdinand Čatloš, napriek tomu, že niektorí radikáli na tomto poste už videli ľudáckeho „vojenského experta“ Štefana Haššíka. Jozef Tiso vsadil na vojenské a osobné kvality ambiciózneho Čatloša, ktorý za 20 rokov vojenskej služby v čs. armáde mal len 3 hodnostné stupne. Ten však vo veľmi krátkom čase, ako divízny generál[2], dokázal s málopočetným vyšším veliteľským zborom postaviť vojenské jednotky a zorganizovať slovenskú armádu.

Minister národnej obrany generál Ferdinand Čatloš na návšteve v Ľvove v roku 1941.
Víta ho generálny guvernér okupovaného Poľska Hans Frank

Generál Čatloš už od konca roka 1942 začalo očisťovať najvyššie zložky slovenskej armády od pronemecky zmýšľajúcich dôstojníkov. Na jeseň 1943 vydal rozkaz na odvoz vojenského materiálu z Ruska na Slovensko. Napokon prestal Čatloš podporovať poľné ťaženie proti Sovietskemu zväzu (ZSSR) do takej miery, že ho nemecký generál pri slovenskom MNO F. Schlieper obvinil zo sabotáže slovenských vojsk v Rusku. Začiatkom roku 1944 vypracoval spolu s generálom Augustínom Malárom plán na vojenský prevrat na Slovensku, známy ako Čatlošovo memorandum. Pod zámienkou príprav opevňovacích prác bola posiňovaná najlepšie vyzbrojená „Malárová“ Východoslovenská armáda (1. a 2.pešia divízia), ktorá mala podľa tohto plánu otvoriť sovietskym vojskám karpatské priesmyky. V pláne sa ďalej počítalo s tým, že Zápoľná armáda na Slovensku uskutoční štátny prevrat a nastolí do slobodných volieb vojenskú diktatúru. 2. technická divízia mala po stiahnutí z Talianska obsadiť Žitný ostrov. Čatloš sa usiloval nadviazať spojenie so sovietskymi vojenskými orgánmi i domácim odbojom. Dňa 4. augusta 1944 odovzdal memorandum do ZSSR vlastným lietadlom, ktoré poskytol delegácii SNR. Podplukovník Mikuláš Ferjenčík sa však s generálom Heliodorom Píkom stretol až 2. septembra 1944, keď už bolo Povstanie v plnom prúde.

Generál Ferdinand Čatloš vyznamenáva budúceho hrdinu ZSSR Jána Nálepku

Čestný väzeň

Dňa 29. augusta 1944 bol generál Čatloš zadržaný a daný do „čestnej väzby“ v paláci prezidenta Jozefa Tisa v Bratislave. Ešte skôr ako vystúpil pplk. gšt. Ján Golian v banskobystrickom rozhlase s výzvou na branný odpor proti okupantom, oznámil generál Čatloš vo svojom prejave[3] v bratislavskom rozhlase príchod nemeckých okupačných vojsk na Slovensko a vyzval slovenskú armádu, aby nekládla odpor. 4 dni po vypuknutí SNP, presne 2. septembra, sa mu podarilo ujsť z prezidentského paláca do Banskej Bystrice, kde sa dal k dispozícii povstalcom. Jeho služby však boli odmietnuté. Napokon bol zaistený a 13. septembra 1944 dopravený do ZSSR. Tam bol internovaný až do začiatku januára 1947, keď ho eskortovali do Československa. V polovici decembra 1947 ho Národný súd v Bratislave odsúdil na 5 rokov väzenia.

V januári 1948 bol z väzenia prepustený. Najprv pracoval ako brigádnik v Slovenskom kameňopriemysle n.p. Liptovský Mikuláš, od 15. novembra 1950 ako účtovník v Stavokombináte v Ružomberku a neskôr ako úradník v Martine. Venoval sa aj publicistickej a literárnej činnosti. Prispieval do periodík Legie, Národnie noviny, Tribuna, spracoval rozsiahle memoáre a spomienkové práce, ktoré však zostali v rukopise.

Zomrel 16. októbra 1972 v Martine.