Plicka Karel 2 (1894–1987) :)

Vytvorené: 02. 09. 2015 Tlačiť

Český etnomuzikológ, fotograf, filmový dokumentarista, organizátor filmového života, národný umelec, nositeľ Radu republiky. Spoluzakladateľ pražskej FAMU. Vášnivo sa zaujímal o ľudovú kultúru, čo sa odrazilo aj v jeho filmových dielach.

Narodil sa vo Viedni. V roku 1908-1913 študoval na učiteľskom ústave v Hradci Králové, v roku 1919 študoval hudbu[1] v Prahe. V rokoch 1914-1915 pôsobil ako učiteľ v Úpiciach, v rokoch 1920-1923 v Novom Měste nad Metují a Prahe. V rokoch 1924-1938 bol referentom Národopisného odboru Matice slovenskej v Martine, v rokoch 1939-1945 v Prahe ako pracovník Štátneho fotometrického ústavu, v rokoch 1945-1949 pedagóg na FAMU, od roku 1949 slobodný umelec – fotograf, v 70. rokoch 20. storočia pôsobil ako zbormajster Filharmonického zboru v Prahe.

Ľudovými piesňami sa zaoberal už ako študent. Zapísal piesne z Podkrkonošia a z celého Slovenska[2]. Slovenské rozdelil na oblasti podľa 4 dialektov: 1. vrchárske piesne z okolia Zvolena a z Novohradu, 2. piesne z juhoslovenských rovín s bohato zdobenými[3] nápevmi, 3. ľudový trojhlas z hornatých krajov Trenčianskej stolice, 4. východoslovenské piesne, ktoré vlastne znovuobjavil. Jeho zbierky obsahujú úplný súbor všetkých typov slovenských ľudových piesní[4], najmä najstaršie vrstvy piesní obradných, ako aj všetky varianty piesní epických. Roku 1929 usporiadal zájazd ľudových spevákov a hudobníkov asi z 50. slovenských dedín do Prahy, kde fa Pathé nahrala na gramofónové platne všetky dôležité typy slovenských ľudových piesní[5]. Plicka založil v Matici slovenskej archív dokumentárnych fotografií, obsahujúci niekoľko tisíc snímkov. Z tohto úsilia vzišli aj etnografické filmy, ako Gajdoš, Morena, Batizovský salaš. Nazhromaždený materiál potom sústredil do filmov Za slovenským ľudom (1927); Po horách, po dolách (1928) [6] a dynamicky a ucelene pôsobiaceho diela Zem spieva (1933). Matica slovenská nemala dosť finančných prostriedkov a nebola na takú úlohu technicky vybavená. Preto pri tvorbe tohto filmu došlo k spolupráci s brnenskou distribučnou fou Lloyd-film, so skladateľom F. Škvorom, strihačom A. Hackenschmiedom. Tak vzniklo dielo, ktoré sa vymykalo charakteru celej vtedajšej filmovej produkcie v Československu a presadilo sa aj na medzinárodnom fóre[7] (1934). Plicka pripravoval zvukový film o Jánošíkovi. Matica slovenská opäť nemala na realizáciu prostriedky ani technické vybavenie. Film natočil roku 1936 režisér M. Frič podľa scenára, ktorý napísal Plicka v spolupráci s K. Hašlerom. Plicka sa zaslúžil aj o objavenie P. Bielika a jeho obsadenie do titulnej úlohy. Popri národopisných filmoch nakrúcal Plicka ešte klasické filmy a reportáže, ale tento typ tvorby bola vždy medzi jeho záujmami v úzadí. Do tejto skupiny patrí reportáž Za Slovákmi do New Yorku po Mississippi (1935), niekoľko šotov pre spravodajský týždenník Elektrojournal (Slovenské kúpele, Z pohybu americkej filmovej herečky Lilian Gishovej v Piešťanoch, Povodeň na rieke Tise), niekoľko dokumentárnych záberov T. G. Masaryka, E. Beneša, E. M. Šoltésovej a iné. Reportážna činnosť Plicku bola motivovaná nedostatkom spravodajských filmov a filmových pracovníkov tohto druhu na Slovensku. Ďalší rozmach jeho tvorby zabrzdili prekážky vyplývajúce z politickej situácie. Plicka sa musel vzdať rozsiahlejších umeleckých plánov a venoval sa predovšetkým fotografovaniu a organizovaniu filmového života. V roku 1937 pripravil v spolupráci s profesorom J. Vydrom a architektom F. Tröstrom návrh na zriadenie denného kurzu pre kinetickú fotografiu a kinematografiu. Oficiálne sa kurz otvoril školským rokom 1938-1939 na Škole umeleckých remesiel v Bratislave ako prvá filmová škola v Československu. Študovali na nej režiséri, kameramani, strihači, ďalej laboranti, premietači, osvetľovači a odborní pracovníci filmovej produkcie a distribúcie. Aj keď sa Plickove zámery následkom politického vývoja nemohli rozvinúť, vyškolili sa tu niekoľkí pracovníci slovenského filmu[8]. V rokoch 2. svetovej vojny Plicka pôsobil v Prahe. V tomto období nakrútil niekoľko folklórnych a dokumentárnych filmov: Večná píseň, Barokní Praha, ktoré boli premietané až po oslobodení. V dňoch oslobodzovania a v prvých mesiacoch slobody Československa nakrútil Plicka spravodajské šoty Vlasť víta a Cesta k barikádam, ktoré sa často uvádzali v celovečerných dokumentárnych filmoch. Po roku 1945 sa znovu vrátil na Slovensko a pomáhal budovať slovenskú národnú kinematografiu. V tomto období nakrútil tiež niekoľko dokumentov: Pán prezident na Slovensku (1945); Roľnícky deň vo Zvolene (1946). V roku 1948 spolupracoval ako odborný poradca pri nakrúcaní prvého slovenského povojnového filmu Varúj!. Plicka patril k spoluzakladateľom FAMU v Prahe (1945) a bol jej prvým dekanom a profesorom. V roku 1968 mu bol udelený titul národného umelca a v roku 1979 dostal Nositeľa Radu republiky.